Liečba

Liečba onkologických ochorení nie je rovnaká pre všetkých. Stovky odlišných typov zhubných nádorov a ich umiestnení v ľudskom tele vyžadujú odlišné liečebné postupy a ich kombinácie. Kuratívna liečba je tá, ktorá vedie k vyliečeniu a paliatívna liečba je tá, ktorá zabezpečuje odstránenie a zmiernenie sprievodných príznakov a zlepšenie kvality života u nevyliečiteľných pacientov v pokročilých štádiách choroby.

Liečebný postup je vždy individuálny. Medzi rozhodujúce faktory, ktoré vstupujú do rozhodovania patrí orgánová lokalizácia nádoru, jeho rozsah, histologický typ nádoru, stupeň agresivity, či celkový zdravotný a výkonnostný stav pacienta. O výbere najvhodnejšej liečby či optimálnej kombinácie liečebných metód, ako aj ich časového sledu rozhoduje skupina odborníkov (napríklad rádiodiagnostik, chirurg, rádioterapeut, chemoterapeut, histopatológ a ďalší odborníci podľa potreby). Takýto prístup je označovaný ako multidisciplinárny.

Liečebné možnosti používané v onkológii rozdeľujeme na systémovú onkologickú liečbu, žiarenie a chirurgickú liečbu. Systémová onkologická liečba sa podáva buď  cez ústa, najčastejšie formou tabliet, alebo mimo tráviaci trakt – do žily,  do svalu, alebo podkožne. Liečba žiarením je označovaná tiež ako rádioterapia a žiarenie sa najčastejšie podáva zvonku, ožiarením určitej časti tela, ale žiariče môžu byť zavedené aj dovnútra určitého orgánu tela a ožiariť tak danú oblasť zvnútra. Chirurgická, alebo tiež operačná liečba patrí stále medzi základné liečebné možnosti používané v onkológii.

Chemoterapia

je systémová liečba nádoru pomocou liekov (tzv. cytostatík), ktorej cieľom je likvidovať nádorové bunky. Prechodne sa pritom poškodzujú aj ostatné zdravé bunky a tkanivá, najmä tie, ktoré sa rýchle delia, ako napr. bunky kostnej drene, tráviaceho systému, slizníc, tie sa však medzi sériami chemoterapii regenerujú a prežijú, preto je väčšina nežiaducich účinkov len dočasná, zatiaľ čo nádorové bunky hromadne umierajú. Z toho vyplývajú aj nežiaduce účinky chemoterapie, medzi ktoré patrí najmä pokles bielych, červených krviniek a krvných doštičiek nevoľnosť, vracanie, hnačky alebo vypadávanie vlasov. V dôsledku poklesu krviniek, ale aj v dôsledku poškodenia slizníc chemoterapiou sa zvyšuje riziko infekčných komplikácií. Pri poklese krvných doštičiek sa zase zvyšuje náchylnosť na krvácanie. Okrem telesných zmien väčšina pacientov pociťuje istý stupeň zmien v emocionálnej oblasti. Je to spôsobené jednak priamo chemoterapiou - vplyvom na náladu alebo hladinu hormónov, jednak nepriamo - únavou.

Cytostatiká sa podávajú najčastejšie v podobe injekcií, infúzii alebo tabletiek a to ambulantne alebo v nemocnici. Liečbu je možné podávať počas hospitalizácie v nemocnici alebo ambulantne. Niektoré sa podávajú do telesných dutín tak, aby pôsobili v určitej oblasti (lokálne), napr. v prípade liečby povrchových nádorov močového mechúra. Tiež frekvencia podávania je rôzna. Niektoré sa podávajú každý deň, iné raz za týždeň, alebo raz za 2,3 týždne, či mesiac. Závisí to od druhu nádoru a typu lieku.

Hormonálna liečba

sa používa len pri nádoroch, ktorých rast je závislý na hladine hormónov v tele. Ide o určité typy nádorov prsníkov u žien a nádorov prostaty u mužov. Podstatou liečby je buď nejakým spôsobom znížiť hladinu hormónov v tele, alebo podať liek, ktorý utlmí účinok hormónu na rast nádoru. Hormonálna terapia môže byť tiež použitá na prevenciu rakoviny prsníka u žien, ktoré majú zvýšené riziko vzniku tohto ochorenia.

Vedľajšie účinky hormonálnej liečby závisia do značnej miery na konkrétnom lieku. Návaly horúčavy, nočné potenie, suchosť pošvovej sliznice sú časté nežiaduce účinky hormonálnej liečby u žien. Hormonálna terapia tiež narúša menštruačný cyklus u žien pred menopauzou. U mužov sa môžu vyskytovať bolesti hlavy, nevoľnosť, vracanie, kožná vyrážka, impotencia, a pokles sexuálnej túžby. Hormonálna liečba sa podáva dlhodobo, a pri liečbe pokročilého metastatického ochorenia počas celej doby účinnosti.

Cielená liečba

je novým, pokrokovým liečebným postupom pri rôznych typoch nádorov. Cielená liečba je formou liečby, ktorá ovplyvňuje špecifické molekuly, ktoré sú dôležité pri raste a šírení nádoru a neovplyvňuje všetky rýchle rastúce bunky ako je to v prípade chemoterapie. Je v zásade dôsledkom rastúcich znalosti o procesoch, ktoré sa uplatňujú pri tvorbe a šírení nádorov. Na povrchu buniek, ale aj v bunkách sa nachádzajú molekuly, tzv. receptory, niečo ako „zámok na kľuč“, do ktorého ako „kľúč“ zapadne látka (tzv. ligand) určená signalizovať niečo bunke cez tento kľúč. Otočením „kľúča“ tak dôjde k spusteniu signálnej dráhy.

Biologické lieky majú možnosť pôsobiť cez tieto receptory, alebo ich signálne molekuly (ligandy) a zamedziť tak rastu nádorovej bunky, alebo spustiť procesy vedúce k jej odumretiu.  Pretože väčšina cielených liekov sú biologické lieky, tak je cielená liečba niekedy označovaná ako biologická liečba. Niekedy sa kombinuje biologická liečba s cytostatickou liečbou v jednom lieku. V prípade biologickej liečby je účinná látka biologického pôvodu - produkt živého organizmu alebo pôvodom zo živého organizmu (rôzne toxíny, antitoxíny, séra, tkanivá rastlinného alebo živočíšneho pôvodu). Biologickými zdrojmi liečiv sú mikroogranizmy, ľudské bunky a zvieracie bunky. Niektoré biologické lieky napodobňujú bielkoviny (proteíny), ktoré ľudské telo vytvára prirodzene. Ide napríklad o  rastové faktory, ktoré riadia tvorbu krvných buniek. Iné druhy biologickej liečby sú upravené v laboratóriu, aby sa zlepšila ich účinnosť a vstrebateľnosť.

Cielená liečba je zameraná na špecifické ciele, ma teda aj nežiaduce účinky, ktoré vyplývajú z existencie týchto cieľov aj na zdravých bunkách. Dôležité je poznať tieto špecifické nežiaduce účinky (napr. vysoký krvný tlak, hnačky, zápaly slizníc, alergické reakcie),  a ideálne ich včas liečebne zvládnuť.

Imunoterapia

Je inovatívnym postupom v liečbe nádorov a za štúdium procesov, ktoré je možné ovplyvniť v protinádorovej liečbe boli odmenení dvaja výskumníci v roku 2018 Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu. Imunitné procesy sú veľmi presne regulované deje, pričom porucha regulácie môže viesť buď k prehnanej imunitnej reakcii namierenej aj proti vlastným bunkám organizmu, čo sa deje v prípade autoimunitných ochorení, alebo naopak k oslabenej (nedostatočnej) reakcii, ktorá býva často prítomná v prípade nádorových ochorení. Toto poznanie viedlo k vývoju novej imunoterapie, ktorá pracuje na princípe odblokovania brzdy imunitného systému, a tak k umožneniu jeho fungovania.

V súčasnosti sú nové imunoterapeutické látky skúmané u mnohých nádorových ochorení a ich účinnosť už bola potvrdená napríklad u nádorov kože (malígny melanóm), pľúc, močového mechúra, obličky, prsníka, hlavy a krku, lymfómov. Imunoterapia pracuje lepšie u niektorých typov nádorov a v súčasnosti sú intenzívne hľadané faktory, ktoré by nám vedeli povedať, u ktorého pacienta bude imunoterapia dostatočne účinná.

Tým, že moderná imunoterapia spôsobuje odbrzdenie zabrzdenej imunitnej reakcie, dochádza v prípade imunoterapie k typickým nežiaducim účinkom, ktoré súvisia s autoimunitným pôsobením (napr. hnačky, kožné reakcie, imunitné zápaly orgánov, ako pečene, hypofýzy a pod). Tak ako v prípade chemoterapie, alebo cielenej biologickej liečby, je potrebné poznať nežiaduce účinky a včas ich v prípade ich výskytu liečiť.

Chirurgická liečba

Patrí medzi základné liečebné metódy. Je najstarším a jedným z najúčinnejších spôsobov liečby onkologických pacientov. Pri väčšine onkologických ochorení je chirurgická liečba základnou liečebnou modalitou, ktorá môže potenciálne pacienta vyliečiť – v závislosti od rozsahu a charakteru ochorenia.  Princíp spočíva v úplnom odstránení nádoru s určitou časťou okolitého zdravého tkaniva.

V rámci chirurgickej onkológie rozlišujeme chirurgickú liečbu kuratívnu, ktorej cieľom je vyliečenie pacienta, a liečbu paliatívnu, ktorej cieľom je zmiernenie symptómov vyplývajúcich z ochorenia, a tak zlepšenie kvality života pacienta. Okrem vlastného primárneho ochorenia môže byť cieľom chirurgickej liečby aj odstránenie (resekcia) metastáz a liečba môže byť kombinovaná s aplikáciou rádioterapie, alebo systémovej onkologickej liečby už aj počas samotného chirurgického výkonu s cieľom lokálneho pôsobenia.

Rádioterapia (ožarovanie)

je lokálna liečba nádoru, ktorá využíva pôsobenie rádioaktívneho žiarenia s cieľom usmrtiť nádorové bunky. Rádioterapia sa najčastejšie vykonáva samostatne, alebo v kombinácii s chemoterapiou a cielenou biologickou liečbou. Ožarovanie pôsobí cielene najmä v oblasti, kde je nádor a čo najmenej v okolitých zdravých tkanivách.

Približne 60 % onkologických pacientov sa v priebehu svojho ochorenia lieči ožarovaním.  Rádioterapia sa využíva najmä vtedy, keď nádor nebolo možne celkom odstrániť alebo existuje podozrenie, že v operovanej oblasti mohli zostať nádorové bunky. Jej úlohou je znížiť riziko vytvorenia opakovaného nádoru (recidívy).

Liečbu možno absolvovať počas nemocničnej liečby, ale aj ambulantne. Výhodou rádioterapie je, že v niektorých prípadoch umožní postihnutý organ zachovať a nádor zlikvidovať. Intenzitu a frekvenciu ožarovania určuje radiačný onkológ na základe niekoľkých faktorov (štádium a typ nádoru, veľkosť, citlivosť, umiestnenie, vek pacienta a jeho zdravotný stav).

Jedna dávka ožarovania trvá len niekoľko desiatok sekúnd až minút. Počas liečby pacient nič necíti. Pacient je obvykle ožarovaný 5-krat týždenne po dobu niekoľkých týždňov (1 – 6 týždňov), ale v niektorých prípadoch môže byť ožiarený len jednou dávkou (napr. v prípade metastáz kostí s bolesťami). Počas liečenia rádioterapiou pacient nemusí mať obavy z kontaktu s deťmi alebo tehotnými ženami. Samotné žiarenie nie je viditeľné, ani ho človek necíti. Dávky sú nasmerovane na presne miesto a môžu pôsobiť iba po presne stanovenú dobu, čim sa znižuje riziko poškodenia zdravého okolitého tkaniva. Radiačná liečba ovplyvňuje síce aj zdravé bunky v našom tele, no tie na rozdiel od nádorových majú schopnosť regenerácie.

Aj pri presne adresnej liečbe žiarením na konkrétny nádor a starostlivému plánovaniu samotnej liečby sa môžu vyskytnúť nežiaduce sprievodné reakcie. Pacienti môžu pociťovať malátnosť, ľahkú únavu, nespavosť, nechutenstvo, nevoľnosť. Tieto celkové reakcie po ožiarení sú však dočasné, po skončení ožarovania väčšinou odznejú do niekoľkých týždňov bez následkov. Okrem týchto nežiaducich reakcii sa môžu vyskytnúť miestne nežiaduce účinky, ktoré sa vyskytujú v mieste dopadu žiarenia. Vznik a intenzita týchto príznakov závisí od umiestnenia nádoru, od spôsobu ožarovania i od telesného a psychického stavu pacienta.

Rádioterapia využíva dva základne druhy žiarenia. Vonkajšie ožarovanie externým lúčom, to znamená, že zdroj žiarenia je umiestnený mimo tela pacienta. Stroj sa zvonku zameria na presne určené miesto v tele a vyšle dávku žiarenia. Vnútorné ožarovanie (brachyterapia), keď sa zdroj žiarenia zavádza priamo do tela pacienta (do nádoru alebo do jeho bezprostrednej blízkosti).

Niektoré pojmy súvisiace s liečbou, ktoré sú používané v onkológii: 

Adjuvantná liečba, mohla by byť označená aj ako zaisťovacia liečba. Podáva sa vtedy, keď bol nádor operačne odstránený, ale je predpoklad, že sa v tele môžu nachádzať nádorové bunky, ktoré však v súčasnosti nevieme dostatočne citlivo zachytiť a teda s istotou nevieme povedať, či nádorové bunky ešte v tele sú, alebo nie. Adjuvantná liečba sa podáva najčastejšie ako systémová liečba (chemoterapia, hormonálna liečba, biologická liečba), ale adjuvantne sa môže podávať aj žiarenie, alebo kombinácia systémovej liečby so žiarením. Cieľom adjuvantnej liečby je znížiť riziko znovuobjavenia sa ochorenia (zničenie už spomínanej mikroskopickej choroby) a predĺženie života.   

Ako neoadjuvantná liečba sa označuje liečba, ktorá sa podáva najčastejšie pred operáciou s cieľom zmenšenia nádorového ochorenia a tak umožnenia kompletného odstránenia nádoru, alebo odstránenia menšej časti zdravého orgánu, napríklad v prípade prsníka sa môže pri zmenšení nádoru podariť zachovať časť prsnej žľazy. Súčasne, keďže takáto liečba je opäť najčastejšie systémová, tak sa znižuje aj riziko rozšírenia nádoru do vzdialených miest, čo sa označuje ako metastázy.